Výstava Stanislava Piatrika: Čakanie na svetlo
V rámci festivalu Biela Noc Vás pozývame na výstavu Stanislava Piatrika - Čakanie na svetlo
Čakanie na svetlo môže mať rôzne podoby. V štrnástich fotografiách, symbolických štrnástich zastaveniach Stanislava Piatrika nenájdeme spoločný vizuálny kód, ktorým by sme ich mohli dešifrovať. Portrét, krajina, zátišie, mestská scenéria, farba a kontrast čiernej a bielej, súkromné a verejné, dav a jednotlivec, každodenné a slávnostné, zázračné a všedné. To čo ich spája je postoj otvorenosti hľadania autora – pútnika. V pasivite čakania a v aktivite hľadania: pohotovo zachycuje okamih, inde trpezlivo buduje záber. Mohli by sme ich nazvať aj čakaním na zázrak. Zázrak každodennosti. V jeho obrazoch- fotografiách sa strieda napätie a očakávanie s pokojom a nehybnosťou. Otvorenosťou voči tu a teraz.
Svetlo v autorových fotografiách je umelé aj prirodzené, vonkajšie, aj to vnútorné. Ekológovia i teológovia poukazujú na to, že využívanie umelého svetla v dnešnom svete nás vzdialilo od skúsenosti svetla a tmy v ich prirodzenej podobe. Okrem vizuálneho a informačného smogu nás dnes zasahuje aj svetelný smog, kvôli ktorému v mestách už nedokážeme pozorovať hviezdnu oblohu tak, ako v minulosti. Platí to aj v duchovnej rovine - aby sme mohli uvidieť svetlo, musíme sa ocitnúť v tme: „On odhaľuje hlbočiny temnoty a temravy zas mení na svetlo“ (Jób 12, 22). Dokazuje to aj duchovná skúsenosť mnohých svätcov, napríklad sv. Jána z Kríža: „Viera je pre človeka temnou nocou, ale iba táto cesta ho privedie k svetlu.“ Svetlo je symbolom duchovného sveta: je jednou zo základných charakteristík Boha: „Boh, Pán je našim svetlom“ (Ž 118,27), Ježiš Kristus prichádza na svet ako „svetlo sveta“ (Jn 8,12). Sv. Bonaventúra hovorí o rôznych podobách svetla: svetlo ako lux – svetlo samo o sebe, lumen – svetlo žiariace, splendor - jas, ligot a color - farba, ktoré sa odráža od nepriesvitného telesa.
Skúsenosť s prebytkom umelého svetla dnes vedie k jeho citlivejšiemu využívaniu v profánnom aj sakrálnom priestore a k opätovnému návratu k svetlu sviečok v liturgii, napríklad počas ranných rorátnych sv. omší slávených v advente či počas veľkonočného obradu svetla. Svetlo v sebe nesie čosi archetypálne, zásadné a mohli by sme povedať aj očistné a premieňajúce: „Bol som slepý a teraz vidím“ (Jn 9,25). Liturgický priestor a čas sa stal predmetom autorových skúmaní už skôr, v jeho dizertačnej práci s názvom Liturgia – plocha pre intermediálnu projekciu (2014). Koláž paralelných videozáznamov vznikala z časozberného materiálu počas štyridsiatich dní obdobia pôstu, od Popolcovej stredy po Veľkú noc v kostole v Hontianskych Trsťanoch, odkiaľ autor pochádza. V rôznych médiách hľadá možnosti vizualizácie autentickej autobiografickej skúsenosti, v roli pozorovateľa, interpreta aj v pozícii aktéra, napríklad v performancii Pokánie (2012, s Marekom Halászom), kde modlitbu zviditeľnil v čase, priestore a hmote, vytvarovaním plastu v tvare svojho kľačiaceho tela, alebo v 24-hodinovej adorácii - Modlitbe za kultúru (2011), či v body-artových performanciách Matrica ako ring (od 2013, s Petrom Valiskom- Timečkom). Autor upozornil na dôležitosť vzťahov medzi fotografiami - v prenesenom význame to môžeme aplikovať aj do vertikálnych a horizontálnych vzťahov, ktoré v živote buduje každý z nás.
Kurátorka výstavy: Daniela Čarná
Stanislav Piatrik (1979) - študoval grafiku a voľné umenie na Akadémii výtvarných umení v Banskej Bystrici. Využitím rôznych médií, od kresby, grafiky, performancie, inštalácie, videa a fotografie vizuálne reflektuje viditeľné aj neviditeľné podoby viery v každodennom svete.
