Chrobáky v mojej hlave

Autor: Mgr. Matej Bělůnek

Kurátorka: Mgr. Mária Kovalčíková

Názov: Chrobáky v mojej hlave, Život v náručí lesa 

O autorovi
Mgr. Matej Bělůnek

Narodil sa 4.5.1992 v Bardejove. Štúdium absolvoval na Strednej umeleckej škole v Prešove v odbore scénicka,dekoračná tvorba a reprodukčná maľba. Je absolventom štúdia na PU-FHPV v Prešove, odbor učiteľstvo,výtvarného umenia. Pracuje rozličnými technikami a štýlmi: krajina, portrét, figurálna kompozícia a podobne. Medzi jeho techniky patrí maľba olejom, akrylom,sprejom a ich kombináciou. Ako maliar sa neustále zdokonaľuje a je preto veľmi ťažké určiť, v ktorom žánri a technike jeho maliarstvo dominuje.Hľadá vlastnú cestu v umení, nepotrebuje vzory, ale má svojich obľúbených autorov - Martin Benka, Ladislav Medňanský, Ľudovít Fulla, a ďalší. Prezentuje sa na samostatných či kolektívnych výstavách a tak isto sa pravidelne zúčastňuje plenérov. Súčastne pôsobí, ako učiteľ na Základnej škole a na Základnej umeleckej škole v Raslaviciach, ako učiteľ výtvarného umenia.

Chrobáky v mojej hlave

Táto výstava predstavuje svet, v ktorom sa realita mieša s hrou, humor s nepokojom a detská imaginácia s dospelými témami. Obrazy Mateja Bělůnka sú obývané hmyzom, chrobákmi, húsenicami a zvláštnymi bytosťami, ktoré na prvý pohľad pôsobia hravo, no pri dlhšom pohľade odhaľujú vrstvy otázok o živote, vzťahoch, moci, zodpovednosti a krehkosti existencie. 

Autor pracuje v polohe pop surrealizmu – výtvarného jazyka, ktorý kombinuje výrazné farby, čitateľné motívy, popkultúrne odkazy a surrealistické situácie. Pop-surrealizmus tu však nie je samoúčelný. Slúži ako nástroj, ktorým autor sprístupňuje aj vážne témy bez moralizovania a bez patosu. Svet Mateja Bělůnka je absurdný, niekedy groteskný, no nikdy cynický. Opakujúcim sa motívom výstavy je hmyz – ako symbol malých bytostí v obrovskom systéme, ale aj ako zrkadlo ľudského správania. Chrobáky jazdia na kolotočoch, zonglujú v cirkuse, bojujú o hierarchiu, odovzdávajú život, hrajú sa, padajú a znovu vstávajú. Sú smiešne aj zraniteľné. Autor nimi nahrádza človeka – nie preto, aby sa od ľudskosti vzdialil, ale aby sa k nej dostal jednoduchšie a úprimnejšie. Významnú úlohu v obrazoch zohráva hra. Kolotoče, cirkus, masky, jazda, zápas či detské predmety vytvárajú kontrast k témam ako zodpovednosť, boj, premena alebo odovzdanie života. Hra tu nie je únikom, ale spôsobom, ako sa s realitou vyrovnať. V tomto svete sa človek – podobne ako chrobák – často len „vezie“, balansuje a snaží sa udržať rovnováhu. Matej Bělůnek pracuje s detailom, symbolom a jemným humorom. Divák nie je vedený k jednoznačnému výkladu. Názvy obrazov a krátke myšlienky slúžia skôr ako tiché nápovedy než vysvetlenia. Autor ponecháva priestor na vlastné čítanie – na spomienky, asociácie a emócie, ktoré si každý nesie so sebou. Táto výstava nie je príbehom s jasným začiatkom a koncom. Je skôr súborom situácií, momentov a zastavení. Svet, v ktorom sa aj vážne veci dajú povedať potichu, s nadhľadom a s istou dávkou hravosti. Svet, kde aj malé má svoju váhu a kde sa život niekedy odovzdáva len z ruky do ruky.
V každom obraze sa objavuje hmyz – chrobák. Nie ako symbol z učebnice, ale ako tichý svedok. Pohybuje sa v situáciách, ktoré mu nepatria, a predsa v nich musí existovať. Hry, oslavy, rozhodnutia, pohyb aj zakrývanie stôp sa odohrávajú okolo neho, často bez neho. Chrobák nie je hrdina ani vinník. Je prítomný. Sleduje, znáša, reaguje. Je telom v svete, ktorý je príliš rýchly, príliš hlasný alebo príliš sladký. V jeho krehkosti sa zrkadlí to, čo zostáva, keď opadne význam a ostane len situácia.
Tieto obrazy neponúkajú odpovede. Skôr spomaľujú pohľad. Umožňujú všimnúť si, čo sa deje pod povrchom – tam, kde veci ešte nie sú pomenované.

Výstava Mateja Bělúnka Chrobáky v mojej hlave je pre mňa úplne novou skúsenosťou. Tento mladý umelec ma prekvapil priam živelnou láskou k prírode, k jej pestrej farebnosti a hlavne k živočíchom, ktorých pri prechádzke lesom, parkom alebo záhradami ani nevidíme. Objavil novú ríšu komunikácie viacerých druhov živých organizmov, vystihol ich spolunažívanie a vložil do nich humanistické posolstvá. U Mateja Bělúnka je však vzácny aj jeho hlboký vzťah k národnej tradícii, k folklóru, ktorý dlhodobejšie vyjadroval prostredníctvom svojich obrazov, či už v portrétoch dedinských žien, alebo v krajinárskej tématike. Po čase však začal hľadať vlastný umelecký štýl a obsahový názor, prostredníctvom ktorého sa túžil vyjadriť k medziĺudským vzťahom a k aktuálnym problémom dnešného človečenstva. Najlepší prostriedok ako to chcel urobiť našiel opäť v lone prírody v ríši drobných živočíchov. Cez ich svet môže pokojne pertraktovať všetky poryvy svojej vlastnej fantázie, frustrácie zo životných príbehov a situácií, ale aj drobné radosti, ktoré prináša sám život. Najčastejším motívom je Lucanus cervus, roháč obyčajný. Predstavuje symbol sily a hrdosti, krásy a ušlachtilosti. Zväčša však ide o metaforické priblíženie ľudských vlastností k vlastnostiam týchto jedinečných bytostí, obývajúcich lono prírody. Prostredníctvom nich sa z nadhľadom pozeráme na svoje konanie, myslenie ale aj citové prejavy a často aj humorné situácie. Cez ne prežívame naše túžby, nálady, nezvyčajné chúťky aj malicherné spory, zábavné zápletky aj situačné reakcie. Oni sa stávajú našim zrkadlom a nastavujú nám druhú stranu mince: svoju vlastnú hierarchiu ale aj miesto vo vesmíre a samozrejme na tejto planéte. Stávajú sa našou neoddeliteľnou súčasťou, ukrytou hlboko v útrobách našich najtajmenjších vnútorných procesov, myšlienkových a citových premien či možno aj zamlčaných prianí...
Na jednej strane M.Bělunek dáva hmyzu ľudské vlastnosti s humornou nadsádzkou, na druhej strane znázorňuje absurdný svet “usporiadaného“ chaosu, ktorý ostáva po ľuďoch.
Po skončení sveta, v ktorom vládli ľudia sa všetko rozpadá do mikrosveta živočíchov. Neživé predmety ožívajú v podobe hračiek, ako fragmenty po zašlej civilizácii a stávajú sa terčom zvláštnej komunikácie a neartikulovanej hry pre dominantné chrobáky, roháče, larvy a húsenice. V okolitom priestore poletujú papierové lietadielka, pozostatky ľudského sveta. Nemajú však dlhú trvácnosť. Rýchlo padajú k zemi porazené neviditeľnou silou ironicko humorných okolností. Symbolizujú krehkosť bytia, túžbu po čistote a nádeji, ktorá umiera posledná...typický je obraz chrobáka na koni s mečom v ruke ako bojuje proti fiktívnemu papierovému nepriateľovi – letiacemu oproti nemu (Do boja). Mnohé z obrazov si môžeme dať do súvislostí aj s dobre známymi historickými scénami, vzťahmi aj postavami. Napr. rytier Don Quijote bojujúci proti veterným mlynom, hrdina presvedčený o svojej jedinečnej pravde. Alebo obraz ženy-hrabačky trávy na lúke s heroickým monumentálne pôsobivým roháčom v popredí navodzuje kompozície M.Benku, ktorý bol tiež jedným z umelcových vzorov (Hrdosť). Súzvuk aj protiklad starého a nového, tradície a súčasnosti, symbolika ochrany prírody (roháč) pred ľudskou civilizáciou , dva rozdielne svety, dva diametrálne odlišné princípy navodzujú otázky... ktorý z nich prevládne a zvíťazí ? Svet po ľuďoch pokračuje v živočíšnej ríši ale bez subjektu, ktorý by mu dal význam...významom je sama príroda. M.Bělunek uplatňuje v obrazoch aj prvky z popkultúry, z reklám, z Disney estetiky, z tetovania, ale aj rôzne popsurrealistické situácie, spojenia či inotaje, ktorými dynamizuje v obsahu diel humor a grotesku (Len sa veziem, Kolotoč, Cirkusantské trio). Hmyz sa stáva alter egom človeka
Hmyz v dielach M.Bělunka nefunguje len ako zobrazenie prírody, ale zastupuje človeka samotného, jeho vnútorné prežívanie, identitu, stav mysle, alebo existenciálnu situáciu. Je to antropomorfizácia hmyzu, ale v jemnom vedomom výtvarnom zmysle. Hmyz nosí šaty, klobúky, pracuje, flirtuje, filozofuje, robí absurdné ľudské chyby, je sympatícký aj smiešny (Zákaz vjazdu, Vpich, Sushi menu, Premaľovať, Posledný zápas) . Autor obrazov pracuje s princípom ironického realizmu, v ktorom sa realistické zobrazenie hmyzu stáva nositeľom jemných ľudských gest a psychických stavov, bez potreby explicitnej symboliky. Realistické prvky pôsobia v otvorenej, situačnej rovine bez jednoznačného vysvetlenia. Realita je jemne posunutá a vytvára napätie medzi formou a nepatrným nesúladom. Význam ostáva interpretačne otvorený (Dezert, Hierarchia, Nedopísané, Smäd).
Karikatúry oživených hračiek hýria výraznými farbami, pôsobia veselo a vytvárajú pocit bezstarostného života, no napriek tomu vládne v ich úsmevoch vážnosť a pocit zodpovednosti. Všadeprítomná maska evokuje pocit ochrany, istoty, anonymnej individuality (Masky), ktorá sa stotožňuje s podobnými maskami, ktoré balansujú v radostnej eufórii medzi hrou a realitou bytia.
Symbolom večnosti a opakujúcich sa životných etáp, cyklu bez začiatku a konca je „nekonečná“ osmička Mäkká štruktúra, z ktorej je osmička tvarovaná slúži ako príbytok pre rôzne druhy hmyzu, ktorý sa s prirodzenou ľahkosťou do nej zavŕtava a zároveň sa opätovne vynára späť do vonkajšieho priestoru. Prastaré formy života zanechávajú na povrchu osmičky ryhy, jazvy a trhliny, čím menia tento abstraktný symbol na živé pole skúsenosti a narúšajú ideu hladkej, harmonickej večnosti (Kolobeh zmien) .
V nekonečnej osmičke sa uzatvára životný cyklus chrobáka jedinca, ktorý sa zrodil z prírody, žil a vyvíjal sa v jej náručí, zrástol s jej atmosférickými rytmami, farebnými  premenami a štruktúrou, s mystikou lesného prostredia, z ktorého vyletel vysoko k oblakom a opäť sa vrátil späť do mäkkej kolísky prírodného ticha, do nekonečného procesu, ktorý sa neustále rodí, vyvíja a usína v prúdiacom kolobehu sveta a života.
Okrem obrazov vytvoril Matej Bělúnek aj mnoho streetartových veľkoplošných malieb na obytných budovách aj voľných stenách v mestských exteriéroch napr. V Košiciach, Prešove, Bardejove, v Martine, ale aj v Nemecku a v susednom Poľsku. Výstava v Dome Quo vadis je jeho prvou samostatnou výstavou v Bratislave ale štvrtou v poradí, ktoré už boli v Bardejove a Prešove . Okrem toho sa svojimi obrazmi zúčastňuje aj na kolektívnch prehliadkach výtvarných diel na Slovensku aj v zahraničí.

Mgr. Mária Kovalčíková
k výstave obrazov Mateja Bělúnka
kurátorka výstavy
február 2026